Občas mám chuť vyznať Bruselu lásku. Zatiaľ som to nevyslovil, no začínam mesto brániť pred obvineniami. Eurokrati prichádzajú s kadečím, zajedno sú si v pohŕdaní bruselskou dlažbou. Pred nedávnom sa takéto obhajovanie skončilo roztrpčením. Musel som brániť Brusel pred jediným eurokratom, ktorý je mojím priateľom.
O Jacekovi na úvod len toľko, že som rád, že existuje. Tento mladý EÚ-úradník má vždy chuť niekam si vyraziť, už štyri a pol roka si nevie nájsť babu. Pochádza zo zbožnej poľskej oblasti spod Karpát. Do Bruselu sa nehodí. Jeho homosexuálni až metrosexuálni až asexuálni kolegovia sú preňho tvrdým orieškom. Hovorí si posledný mohykán.
S Jacekom si dokážeme nádherne zo všetkého strielať. Raz sme videli obchod, ponúkajúci „plastification“ a odvtedy tento výraz používame aj na typ ľudí v európskych inštitúciach. „Sú plastifikovaní“, zvolám, „a všetkých nás chcú plastifikovať.“ - „Presne tak“, zvolá Jacek, „EÚ je nový Sovietský zväz“.
K odcudzeniu došlo neočakávane. Išli sme s Jacekom po tradičnom bruselskom chodníku a on zrazu povedal, že dlažba je špinavá a zlá. Vyjadril sa pri tom ako tí plastifikáči. Aj ty Brutus, premklo ma. Jacek, aj ty, ktorý cez deň porovnávaš poľské preklady v Európskom parlamente s právnickou terminológiou, aj tvoj pohľad je normujúci, uhladzujúci, harmonizujúci?
O bruselskej dlažbe by som toľko nevedel, keby nie nevypočítateľných autobusov a električiek. Autobus niekde uviazne alebo vás vyhodí na polceste; električka spontánne zmení cieľ svojej cesty; v jednu chladnú upršanú noc mňa a jedného Araba s ružou odviezla opačným smerom, naše výkriky šofér odignoroval. V žiadnom inom meste nechodím tak veľa pešo.
Neobhajujem toto mesto preto, že by bolo fungujúcim spoločenstvom, ale pre jeho útulnú ošarpanosť a buržoáznu grandióznosť, ktoré dohromady sa mi zdali pôvabné. Užívam si, že ma oslovujú „monsieur“, vždy som chcel byť monsieur. Chlieb malých pekárov je vyložený na obyčajnom dreve, v cukrárňach s jemným pečivom sa konverzuje ako u klenotníka.
Zo zimných prechádzok mi utkvel v pamäti obraz, ako cez veľkorysé sklené výklady nazerám do prítmia mnohých reštaurácií. Vidím tmavovlasé mademoiselles pri natesno nastavaných stolíkoch pre dvoch, s jemne priliehajúcim kašmírom na spôsobne vzpriamenom tele. V tejto vyberanej galérii pri svite sviec to vždy vyzerá tak, akoby sa sem niekto prichádzal s niekým predvádzať.
Viem oceniť aj opak, stovky zafajčených putík so stále rovnako obstarožným nápisom „Jupiler Taverne“. A biele špinavé búdy, z ktorých podajú - „une grande frite, s´il vous plaiît!“ - najchutnejšie hranolky v tejto galaxii.
Obrovský umelecký plagát, pod ktorým som raz zaspal, obsahoval v mojich očiach všetko, čo by bolo potrebné na vyznanie lásky Bruselu: So zatvorenými očami ležala kučeravá tmavovláska na vychladnutej láve. Nad ňou stálo veľkými literami napísané najpoetickejšie zo všetkých flámskych slov: „Baraque Frituur“ - „Stánok s hranolkami“.
To všetko som mal povedať osamelému eurokratovi Jacekovi, keď dôverným tónom nadával na bruselskú dlažbu. Miesto toho som z nej vybral uvoľnený kameň. „Pod touto dlažbou leží pláž“ volali nemeckí demonštranti v šesťdesiatom ôsmom. Kameň bol ťažký, pláž bola v tomto prípade vlhká čierna špina.
Povedal som Jacekovi, že je to aspoň poctivá dlažba, dobrá dokonca aj na revolúciu. Zamračil sa. A ja som si pomyslel, keby bolo podľa týchto eurokratov, kde by asi zriadili hlavné mesto Európy? Radšej si to nepredstavujem.