Ako Rakúšan žijúci na Slovensku som sa pred časom dočítal o mladej Slovenke, ktorú našli mŕtvu v jednej rakúskej rieke. Nahú. „Pred smrťou ju chceli znásilniť,” hlásal titulok jedného slovenského denníka. To bolo v januári.
Hornorakúska polícia prípad okamžite, bez pitvy, uzavrela ako samovraždu. Neskoršia pitva na Slovensku preukázala stopy použitia násilia. Slovenské časopisy a televízie stále prinášajú o prípade správy. V Rakúsku vládlo ticho.
Zarážajúce ticho, veď Denisa Šoltísová posledného poldruha roka života vykonávala povolanie, ktoré už roky ovláda politickú diskusiu v Rakúsku: bola jednou zo štyridsaťtisíc prevažne ilegálnych a prevažne slovenských opatrovateliek, ktoré zabezpečujú v domácnostiach zväčša dobre situovaných Rakúšanov dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť o osoby, čo sú na ňu odkázané.
Sto kilometrov
Ešte nikdy som nepísal o kriminálnom prípade a nepovažoval som to za svoje poslanie. Lenže potom sa môj pohľad zachytil názvu obce: Ratkovská Lehota. Tam bývajú Šoltísovci. Dedina so sedemdesiatimi obyvateľmi na juhu stredného Slovenska, v regióne Gemer, ktorý je známy chudobou, vysťahovalectvom, únikom investorov a štvrtinovým podielom rómskeho obyvateľstva.
Ratkovskú Lehotu jednoducho nemôžete poznať, európska diaľničná sieť je každým smerom vzdialená sto kilometrov. Možno to znie nemiestne - ale toto leto som sa do Gemera zamiloval.
Menovite do malej vysočiny medzi Revúcou a Rimavskou Sobotou, do časti Revúckej vrchoviny, do ktorej sa možno dostať len nekonečnými serpentínami, do starej krajiny plnej listnatých lesov, dolín s potokmi a lúk, do starých dedín s päťdesiatročnými nápismi na obchodoch, zvonicami a storočnými domami, do šľachovitých tvárí miestnych ľudí, do typického tunajšieho domu s gánkom.
Na dvoch ničím nerušených cestách po vrchovine som nevidel obvyklú dualitu slovenskej dediny a separovaného rómskeho geta, ale starobylý, bukolický rómsky štát ukrytý pred očami sveta. Nedalo sa pochybovať o chudobe tohto štátu, nejeden dom sa rozpadal, po hospodárskom živote ani chýru, deti prali koberce v potoku na hrdzavej železnej konštrukcii mosta.
A predsa akoby odnepamäti patrili do tejto nevzrušenej vrchoviny len pomaly kočujúci Rómovia, akoby tam odnepamäti tvorili väčšinu, akoby tam hore dýchali slobodnejšie a ľahšie než inde. Ratkovská Lehota leží uprostred.
Sedemsto kilometrov
Vydal som sa po stope bielej dvadsaťdeväťročnej absolventky vysokej školy Denisy Šoltísovej, naposledy bytom v jednom stredoslovenskom okresnom meste, naposledy videnej v zimnú noc z 19. na 20. januára, keď blúdila hornorakúskym okresným mestom v spodnej bielizni a bez topánok.
Svety opatrujúcich a opatrovaných sú od seba vzdialené 700 kilometrov. Miera nezamestnanosti na Gemeri je 25 percent, v Hornom Rakúsku tri. Príjem v Hornom Rakúsku je štvornásobkom príjmu na Gemeri. Medzi Východom a Západom nepretržite pendlujú taxiky plné opatrovateliek. Obvykle sa dve opatrovateľky delia o jednu opatrovanú osobu, striedajú sa každé dva týždne.
Keď som prišiel do Ratkovej, bolo slnečné letné ráno, do Ratkovskej Lehoty už nešiel žiaden autobus. Z dedinskej krčmy práve vyšiel mladý čašník po celonočnej zábave. Pozval ma na raňajky k rodičom, starousadlíckym Rómom, ktorí si zakladali na španielskom cigánskom mene, hrdo mi ukazovali pompézne zariadenú pastelovú spálňu.
Rýchlo som pochopil, že som si ten rómsky štát zhora predstavoval príliš romanticky. Veľká časť Rómov z Ratkovej sa prisťahovala len nedávno - prisťahovalci sú “degeši”. Degeši sú „iní”, vysvetľovali mi moji hostitelia, “špinaví”, hovoria s nimi len neradi, do krčmy majú zakázaný vstup.
Róm z Ratkovej ma v rachotiacej škodovke za benzín zviezol do Ratkovskej Lehoty. Vedel, kde býva nešťastná rodina Šoltísovcov, „majú veľký dom“. Zastali sme rovno pred ním. Pán Šoltís stál pred záhradným plotom.
Štrnásť dní
Dom bola strohá novostavba v srdci obce, zariadená jednoducho a konzervatívne. Na stene parožia, pán Šoltís bol lesník v štátnych lesoch. Neskôr obchodoval s drevom, mal zdravotné problémy. V obývačke viselo viacero dcériných fotografií, medzi nimi dva razy tá s úprimným úsmevom, ktorú stále ukazujú slovenské médiá.
Pán Šoltís sa dovliekol k svojmu počítaču. Podľa pitevnej správy sa v Denisinom tele našli viaceré lieky na choroby, ktorými netrpela, napríklad na cukrovku, a podľa súdnych lekárov môže táto kombinácia liekov vysvetliť, prečo bola v poslednom týždni svojho života čiastočne dezorientovaná. „Niekto jej tam tie lieky musel dať,“ povedal jej otec, „jeden z tých liekov nie je na Slovensku vôbec dostupný.“
A ešte: Niekto musel dcére sňať náušnice, niekto jej na jednej strane hlavy urobil čudný strih. Pani Šoltísová s hlbokými kruhmi pod očami, pisárka na okresnom súde, stále znova unikala pred rozhovorom. Odrazu povedala: „Mala silné omrzliny na kolenách. Musela kľačať celé hodiny.“
Dcéra bola „múdre dievča, pekné dievča“, hovorila, tú prácu nepotrebovala. Denisa si zarobila na byt, mohla si dovoliť dve dovolenky vo Švajčiarsku, „v Rakúsku si len chcela zlepšiť nemčinu“. Bol to jej posledný štrnásťdňový turnus, vraveli rodičia. „Chcela sa vrátiť na Slovensko.“
Dcéra telefonovala otcovi dva dni pred zmiznutím o piatej ráno, také niečo ešte nikdy nespravila. „Mala plač na krajíčku,“ rozprával mi otec. Hovorila mu, že nemohla spať po hádke so zamestnávateľkou a že sa zrazu bála, že v jej slovenskom byte je ploštica. Deň pred zmiznutím telefonovala domov ešte raz. Zasa mala hlas ako inokedy.
V tú zimnú noc, keď nechali Denisu Šoltísovú v spodnej bielizni blúdiť hornorakúskym mestečkom, „sa muselo niečo stať,“ povedala matka. „Určite utekala domov.“ Rodičia v Hornom Rakúsku nikdy neboli. Zamestnávateľku poznali z rozprávania ako „panovačnú“. Rodina, u ktorej Denisa poldruha roka žila a pracovala, „nám ani len nevyslovila sústrasť,“ povedal otec. „Nikdy sa nám neozvali, nikdy, nikdy, nikdy.“
Tri hodiny
Pred cestou do Horného Rakúska som si preštudoval pitevný nález. Pečeň mŕtvej bola očividne poškodená dlhodobejším užívaním spomínaných liekov. Smrť nastala utopením. „Násilie muselo byť väčšej intenzity,“ súdny lekár potvrdzoval v zápisnici o výsluchu znalca, že „čerstvé podkožné krvné podliatiny na oboch predlaktiach a na stehnách svedčia o mechanickom násilí inou osobou“. Hoci boli „vonkajšie aj vnútorné genitálie bez zrejmého poranenia, (...) podliatiny z vnútornej strany stehien zrejme imitujú sexuálny motív po tlaku prstov a rozťahovaní stehien“.
Čítal som svedecké výpovede zaznamenané slovenskou políciou. Druhá opatrovateľka našla v Denisinej izbe neobvyklý neporiadok, mokré znečistené šatstvo so škvrnami od trávy. Okrem toho: “Vyzeralo to tak, že sa začala baliť domov natrvalo.”
Aj Denisin bývalý priateľ vypovedal, že Denisa mala dvadsaťštyrihodinového opatrovania dosť. Jeho vzťah s Denisou sa skončil v novembri 2007. “Čo sa týka nášho vzťahu, tak my sme sa rozchádzali a schádzali každý rok,” vysvetľoval ďalej, “takže ten rozchod nebol až taký tragický.”
Zatelefonoval som na policajné oddelenie, ktoré v januári prípad uzatvorilo ako samovraždu. Hornorakúska prokuratúra bola výsledkami pitvy vykonanej na Slovensku nútená nariadiť 27. marca nové vyšetrovanie. Spýtal som sa, či medzitým pátrajú. Dostal som odpoveď, že nariadenie o vyšetrovaní je “všeobecné”.
Dvetisíc eur
V Hornom Rakúsku vedie diaľnica takmer až k rieke, kde sa našlo telo. Bohaté rodinné domy, dvakrát také široké a vysoké ako na Gemeri, aj staré vyzerajú ako nové. Nikto nepoznal adresu, na ktorej bola Denisa Šoltísová, ale meno tej rodiny poznal každý. “Aha, k pánovi primárovi,” povedali rádové sestry. “Aha, k pánovi doktorovi,” povedali susedia.
Bol som vo vlastnej krajine, a aj tak som bol presvedčený, že mi zabuchnú dvere pred nosom. Vpustili ma dnu. “Len pred pár dňami tu bola polícia,” zvolala staršia pani domu na pozdrav, “hovorili niečo o kokaíne!” Vyšetrovateľa už poznala. Bol to ten istý, ktorý prípad v zime uzavrel.
Začal som chápať rešpekt, ktorý táto rodina v malomeste požíva. Dom je veľký, rodina dáva objem veľkodušnosti. V niekdajšej ordinácii býva utečenecká rodina z Bosny. Celý okruh osôb dostáva zaplatené za rôzne služby, vybavovanie na úradoch, kaderníčka, manikérka, pedikérka. Za dvadsaťštyrihodinovú opateru platia mesačne 2000 eur, trvrdila staršia pani domu. Iní platia menej.
V predsieni visí parožie, primár kedysi chodieval na poľovačku. Zariadenie bolo drahšie, ale v jednoduchej solídnosti sa veľmi nelíšilo od domu Šoltísovcov. Zhovárali sme sa v priestrannej obývačke s výhľadom do vedľajšej miestnosti na deväťdesiatjedenročného primára pripútaného na lôžko, to jeho bolo treba opatrovať. Nevydal ani hláska.
Ležal tam, pretože jeho rodina zápasila o dôstojné zomieranie vo vlastných štyroch stenách, ako to robia aj desaťtisíce ďalších rakúskych rodín. Ležal tam, pretože mu jeho osemdesiatpäťročná žena sľúbila, že nebude musieť ísť do domova. “Ten sľub som splnila,” povedala.
Pani domu bola takmer slepá, ale agilná a rozhodná, výrečná, vtipná. Modrasto tónovaný účes perfektne sedel, fajčila cigarety. Nadšene vychvaľovala slovenské opatrovateľky. “Akoby som stratila vnučku,” tak na ňu vraj zapôsobila Denisina smrť.
V dňoch pred zmiznutím mladej opatrovateľky si robila starosti o “to úbožiatko”, Denisa ostávala pridlho vonku, “raz sa vrátila domov celá premočená”. Vraj nezvládala, že ju opustil jej slovenský priateľ. “Najviac ma zarmucovalo, že mi nedôverovala.” Už si nevedela spomenúť na všetky časové následnosti, pomýlila si aj názov rieky, “ale stále viem si účtovať stranu má dať a dal”. Že by Denisa chcela odísť, bola pre ňu novinka. Denisa bola “celkom milé stvorenie”, pokračovala pani domu, strávila u nich Vianoce a “musela zaspievať slovenskú koledu”. Ale hlavne mala dobrú výchovu.
Dvadsať eur
Spýtal som sa panej domu, prečo Šoltísovcom nekondolovala. “Vôbec mi to nenapadlo,” odpovedala. Denisin otec je vraj poisťovací maklér s finančnými problémami, možno v tej záležitosti zacítil peniaze, a rodičia sú vraj rozvedení. Uviedol som niektoré jej informácie na pravú mieru. Nespýtal som sa starej dámy, či majú rozvedení rodičia menší nárok na sústrasť, tiež mám výchovu.
Denisina nástupníčka - takisto z Gemera a asi Rómka - priskočila zamestnávateľke na pomoc: Stará pani predsa dala druhej opatrovateľke dvadsať eur na kvety.
O žiadnych stopách násilného činu vraj nikto v meste nepočul. Domáca pani sa preľakla, ale ďalej sa na to nepýtala. Po chvíli už zasa hovorila o samovražde. Aj rozhovor so susedkou prebiehal rovnako. Aj ona považovala smrť mladej Slovenky za strašnú a trvala na samovražde a vo všetkej milote vyjadrila domnienku, “že z toho rodičia možno chcú niečo vytĺcť”. Asi toto ma vtiahlo do prípadu Denisy Šoltísovej.
Zanedlho po návšteve primár zomrel. Odkedy som o prípad prejavil záujem, stále dostávam indície, napríklad zvesti o čiernom Audi, do ktorého Denisa Šoltísová v deň svojho zmiznutia údajne nasadla. V Rakúsku je o tento prípad záujem až od 23. augusta, keď som o Denise Šoltísovej napísal článok.
Mnohé je nepochopiteľné, lieky a všetko, čo sa udialo v tú hornorakúsku zimnú noc. Ale niekto na nej spáchal násilie, niekto ju mohol zavraždiť. Ani neviem, či ho niekto hľadá.
13.09.08
SME Fórum
Preklad SME
S korektúrami autora