Na nočných cestách do Prahy sa mi vždy páčila jedna vec: kúsok za Brnom sa vlak vnorí do úzkej doliny, všetko potemnie a skalné steny sa týčia v bezprostrednej blízkosti. Odrazu zvrtnete hlavu, vo výške sa objavia svetlá, rozsvietené okná, na kopci trónia paneláky – svetlá mesta, ktoré akoby sa impozantne dotýkalo nebies. Onedlho opäť tmavá roklina.
Chcel som raz tento mestský prízrak vidieť vo dne, a tak som si do Adamova zašiel na obed.
Už pred odchodom som zistil dve veci: Po prvé, že sa v tomto juhomoravskom mestečku vyrábajú benzínové čerpadlá, z ktorých tankuje polovica Európy. A po druhé, že sa obedové menu jednej miestnej reštaurácie dá nájsť na internete. Vopred bolo teda rozhodnuté, že si v mohutnom sivom hotelovom komplexe Pod Horkou dám cesnakovú polievku a hovädzí guláš za 56 českých korún.
Omnoho múdrejší som však nebol ani po mojom návrate. Prínosom tohto výletu bolo predovšetkým to, že som pozoroval ako jeden Čech pije pivo.
Na strmom úpätí v podhorí Moravského krasu sa Adamov – podobne ako Monako – musí uspokojiť s nezvyčajne malým množstvom miesta. Koryto riečky Svitavy je pomerne úzke, väčšinu údolia zaberá výrobná hala Adamov Systems, samotné mesto sa tlačí na strmom svahu doliny. Z času na čas sa z priestorov továrne ozve kovový zvuk.
Za svoj najväčší problém označuje obec nedostatok miest na parkovanie, avšak pri mojom výstupe od železničnej stanice k šedým bytovkám som zaparkovaných áut videl až zarážajúco málo. Azda nemusia pracujúci z mesta benzínových čerpadiel vôbec tankovať? Žeby nemali autá?
V reštaurácii plynule vydávali obedové menu, väčšinou menším skupinkám mužov, a tí opäť rýchlo odišli. Iba jeden muž, ktorému som nevedel odhadnúť vek, sedel uprostred miestnosti a popíjal pivo. Športové vysielanie v televízii bežalo bez zvuku, prekrývala ho populárna hudba z rádia.
Rovnako ako zvyšok hostí, nebol ani tento muž pekný. Jeho popolavo svetlé vlnité vlasy boli dlhé a rozštiepené, na sebe mal novú rifľovú bundu a nohavice. Oči sa nachádzali blízko pri sebe, no ústa boli široké, a keďže oči boli ako bez života, práve kútiky dodávali jeho tvári výraz.
Na nose mal okrúhle okuliare, ktoré si často naprával, hoci mu na to jeho tenký, špicatý nos neposkytoval ani najmenší priestor. Raz povedal niečo milé čašníčke a doširoka sa usmial. Ináč sa s nikým nebavil, venoval sa svojmu pivu a príležitostne športovému vysielaniu.
Mal zastrčenú bradu a spodná pera mu značne vyčnievala. Skoro nebolo badať, ako si niečo hovorí sám pre seba, no jeho nečujne sa šíriaca reč akoby ani nevychádzala z neho samého. Keď hovoril, vyzeralo to, akoby mu proti jeho vôli zemská príťažlivosť ťahala spodnú peru a tá mu svojou váhou otvárala ústa.
Keď som doobedoval, chcel som ešte vidieť, kde sa Adamov končí. Po cestičkách pre peších som sa dostal nad mesto a pozeral som na lesy a kopce Moravského krasu. Asi vo výške horského hrebeňa, nad najvyššie stojacim panelákom som narazil na dlhý rad učupených garáží. Takže tu si odkladajú svoje autá, pochopil som odrazu. Toto je Systém Adamov: Keď jeho obyvatelia musia ísť do práce, zídu do továrne do údolia. A keď chcú ísť z Adamova preč, vyjdú na kopec do garáže. Vždy musia niekam ísť.