Dedinka Parndorf je víziou sama o sebe. Tri danosti pomohli premeniť tento zapadákov v rakúskej spolkovej krajine Burgenland na schodný koncept budúcnosti: Parndorf má veľa vetra, veľa pôdy a veľa premávky – a toto všetko dokázali Parndorfčania speňažiť.
V číslach je to 44 veterných turbín, jedno pastelové nákupné centrum, ktoré ročne priláka tri milióny návštevníkov a 48 metrov vysoká hotelová veža, ktorá na planine vyrastie.
Hotel bude slúžiť dovolenkárom a cestovateľom, no predovšetkým posádkam leteckých spoločností. Z výšky sa odtiaľ budú môcť letušky pozerať do diaľky ponad veterné farmy, priemyselný park, ponad Neziderské jazero a kto vie kam ešte. V novembri otvoria diaľnicu A6 a Parndorf sa ocitne na križovatke medzinárodného diaľničného úseku Viedeň-Bratislava-Budapešť. Onedlho postavia aj ďalší diaľničný výjazd, druhý na úseku niekoľkých sto metrov.
Ešte v osemdesiatych rokoch bol Parndorf chudobný. „Vtedy sme boli obyčajnou dedinou pracovných migrantov.“, hovorí starosta Anton Gabriel. „Mnohí cestovali do Viedne za prácou ako murári." Dnes tento sociálny demokrat v tradičnom rakúskom kabátiku, ktorý kedysi sám pracoval na stavbe, lieta z jedeného stavebného rokovania na druhé.
Ročne sem prichádza viac ako stovka novousadlíkov, „na 3800 obyvateľov máme vytvorených 2500 pracovných miest." Etnické zloženie obyvateľstva sa ukazuje ako veľmi kozmopolitné, „máme tu 27 národností“. Tak napríklad šesť percent Parndorfčanov hovorí po turecky.
Predtým ako mi poskytol rozhovor, ma starosta mierne poplietol. Spýtal sa ma totiž, koľko zaň chcem. Bezradne som sa naňho zadíval. „Ide predsa o reklamu, nie?“, pokračoval. S hrôzou krútim hlavou. Snažím sa neprepadnúť hneď dojmu, že bohatstvo už Parndorfčanov skazilo, no tu mi položí ďalší človek, s ktorým mám robiť rozhovor tú istú otázku: „Čo to koštuje?“ Je to Franz Ladich, parndorfský veľkokrčmár, ktorý si kvôli svojej mohutnej postave vyslúžil prezývku „Bimbo“.
„Poviem Vám, darí sa fakt dobre“, opisuje Ladich fungovanie svojho obchodu. Otec mu zomrel, keď mal 21 a vtedy prevzal vedenie malého dedinského hostinca. „Vtedy sme predali denne štyri - päť toastov, dnes predám 400, 500 porcií.“
Svoj hostinec Ladich prerobil na „Steakhouse“, pred dom si zavesil americké zástavy a na kruhový objazd postavil bronzového býka, aby ho prechádzajúci, ktorých už unavilo nakupovanie, náhodou neprehliadli. Ladich zbožňuje Las Vegas. „Čo máme byť ako v Gattendorfe, kde o ôsmej večer skapal pes?“ Jeho tanečná kaviareň „Seinerzeit“ je momentálne zatvorená, no zato otvoril obrovskú vináreň „Heuriger“ s tirolským drevom v tirolskom štýle.
Rovnako ako ďalších sedemnásť percent Parndorfčanov je Ladich burgenlandský Chorvát. Medzičasom zamestnáva 28 ľudí, takmer výlučne Slovenky a Maďarky. Slováci a Maďari sú vraj ako hostia „veľmi dobrí", hovorí nadšene, „veľkorysí“, na rozdiel od mnohých Nemcov.
Po rozhovore ma hostinský ešte povozí po okolí, okolo svojich stavebných pozemkov, ktorých cena za posledných 10 rokov vzrástla o 1000 percent. Ukazuje mi štrkovisko, na ktorom bolo práve vyčlenených 120 stavebných parciel na rodinné domy a jedno univerzitné Feng-Shui centrum. „Postaví sa tu nóbl sídlisko“, hovorí spokojne, „Turkov nám tu netreba.“ Tu si však neželal, aby som ho citoval. Teraz sa môžem rozlúčiť s steakom, na ktorý ma chcel pozvať.