Každý večer jazdí z Viedne do Bratislavy jedálenský vozeň. Trvalo roky, kým som ho objavil, keďže tento klenot na kolesách zavesili za nevyužívaný vlak. 21:50 Viedeň Západ, 23:30 Bratislava Hlavná stanica: Kto má všetkých päť pohromade, vyhne sa tomuto najpomalšiemu zo všetkých spojov. Je to takmer vlak duchov.
Tento jedálenský vozeň prevádzkuje firma, ktorá mi bola odjakživa záhadou. V hladko fungujúcej slovenskej národnej ekonomike predstavuje firma „Wagon Slovakia“ počudovania hodnú výnimku: Kolu vám tu naservírujú teplú a červené víno vychladené a personál vždy využije celú svoju energiu na obšírnu obranu a nie na odstránenie nedostatkov. Na druhej strane nenájdete v celej Európe jedálenský vozeň, ktorý by bol lacnejší.
Keď som zistil, že „Wagon Slovakia“ obsluhuje na trase Viedeň-Bratislava, bol som nadšený. Týmto vlakom som šiel hneď trikrát.
Po prvý krát som sa vo vlaku ocitol v jeden nezvyčajný večer v deň štátneho sviatku. Kúpil som si červené víno, sadol si na spolovice očalúnenú rohovú lavicu a snažil som sa teplom dlaní zohriať fľaštičku vína na vhodnú teplotu. Bol som jediným hosťom. Unudený šedivý kuchár a čašník v jednej osobe nečinne posedával. Pred ním ležala kôpka onedlho neplatných cestovných poriadkov. Melanchólia večera sa najvýraznejšie prejavila v tom, že si čašník zobral jeden cestovný poriadok, poskladal z neho papierové lietadielko, no potom si predsa uhájil svoj pocit zodpovednosti a lietadielko nevypustil.
Druhý krát to žilo viac. Uprostred vagóna veselo popíjala skupinka slovenských Rómov. Na opačnej strane sedel pri okne na jednej zo šiestich barových stoličiek mladý hornorakúsky železničiar, ktorý bol na ceste do svojho služobného bytu. Zasnene sa usmievajúc pozoroval veselú spoločnosť. S ostrieľanosťou človeka, ktorý trasu dôverne pozná, stihol do stanice Bruck an der Leitha vypiť dve pivá. Tam vystúpil. Na petržalskej stanici zmizli aj Rómovia.
Od tohto momentu sa ma snažil blonďavý kuchár-čašník diskrétne dostať z vozňa, no ja som jeho signály nepochopil. Napokon mi ukázal svoj malý penový matrac a vysvetlil mi, že už o piatej musí zase z postele. Spáva na podlahe jedálenského vozňa. Zahanbene som sa stiahol do najbližšieho, úplne prázdneho osobného vagóna.
Na mojej tretej ceste mi Wagon Slovakia pripravil celý program. Zišli sa tu presne tí istí zákazníci, na presne tých istých miestach. Železničiar si došiel už po svoje prvé pivko na dobrú noc, Rómovia pili sekt, a zasnene sme ich s úsmevom pozorovali.
Obsluha bola tento krát dvojnásobne zastúpená, až na to, že šedivý kuchár mal teraz lepšiu náladu a čašník bol už pripitý. Na servírovacom vozíku stál namiesto chipsov malý kazetový prehrávač, z ktorého sa ozývala dynamická maďarská cigánska hudba. Čašník mal naširoko rozopnutú košeľu a dostal sa do takého vytrženia, že on, pravý Slovák, pobozkal najmladšieho Róma na líce, na ústa.
Všetkých nás to ťahalo do tanca. Rómovia vystupujú vo Viedni ako pouliční muzikanti a mne aj železničiarovi naliali za pohár sektu. „Naposledy ste boli cudzí prvok“, povedal mi železničiar, predtým ako musel vystúpiť do ticha mestečka Bruck an der Leitha. A mal pravdu. Rovnako ako Rómovia som opustil jedálenský vozeň v Petržalke. Teraz už poznám miestne zvyky.
Odvtedy som si povedal, že týmto vlakom nikdy viac nepôjdem a odrádzam od toho každého. Wagon Slovakia vo vlaku Intercity 407 je stály súbor. A my – my k nemu nepatríme.